História

Najstaršie záznamy o obci

Dňa 22. novembra 1363 datujeme výročie prvej písomnej zmienky o obci Nižná Slaná. Obec už stáročia patrí medzi banské osady na Gemeri. Meno dostala pravdepodobne od soľnej cesty, ktorá viedla z poľských miest Bochnie a Wieličky dolinou rieky Slanej už za čias Veľkomoravskej ríše. Soľ, ktorá sa privážala z poľských miest sa určitá čiastka z nej nechávala v dolnom – nižnom sklade. Tak vznikol prívlastok Nižná Slaná.

Prvá písomná zmienka o obci 1363, november 22., Spišská Kapitula Spišská Kapitula svedčí, že sa dostavil k nej Štefan, syn Benedikta z Basafalva, a v mene Jána a Mikuláša , synov Magistra Petra zo Štítnika, vyslovil zákaz ich otcovi Magistrovi Petrovi predať, zálohovať alebo odcudziť ich majetok S a y o w. Orig., papier, znak po uzatváracej pečati. Uložené v  Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti, signatúra Dl 5267.

V obci sa od nepamäti ťažili okrem železnej rudy aj drahé kovy. Predmetom záujmu bolo najmä striebro, rýdza ortuť alebo rumelka. Nižnú Slanú čiastočne zasiahla aj kolonizácia nemeckým obyvateľstvom, o čom svedčia mená niektorých našich občanov alebo aj niektoré chotárne názvy. V 15. storočí po Lipianskej bitke v roku 1434 prichádzajú do obce husiti (bratríci). Využívajú kostol a hrad Muránčok, ktoré si opevnili.Roku 1474 obdržali Bebekovci od kráľa Mateja právo na slobodné dolovanie drahých kovov a železnej rudy, čím Nižná Slaná získava výsady - tzv. krupinské právo – aké v tej dobe aj iné významné mestá, napríklad Krupina, Štítnik či Rožňava.

Nižnoslanská pečať s historickým erbom

Kostol v obci je pôvodne gotický, postavený v druhej polovici 14. storočia. V rokoch 1594, 1740, 1785 a 1825 bol obnovovaný. Z pôvodných gotických prvkov sa dodnes zachovali lomené okná, lomený vstupný portál a fragmenty ornamentových nástenných malieb okolo zamurovaného okienka východnej vonkajšej strany – presbytára. V roku 1594 bola pristavená renesančná veža.

Po vymretí Bebekovcov poveruje kráľ Rudolf Petra Andrássyho správou Krásnohorského majetku, do ktorého spadala aj Nižná Slaná. 14. október 1584 sa stal pamätným dňom obyvateľov Nižnej Slanej. Tento deň prešli cez obec turecké vojská fiľakovského pašu. Turci dvakrát vyrabovali Rožňavu a prešli cez obec až do Dobšinej, kde ich lákalo bohatstvo mesta. Cestou olúpili obyvateľov o dobytok a iné cennosti, mnohých odvliekli do otroctva a časť sa pred nimi stačila ukryť v okolitých horách. Do tureckého zajatia sa z Gemera dostalo vyše 12 000 obyvateľov, ktorých do otroctva predávali aj pod fiľakovským hradom. Ešte je nutné uviesť, že v roku 1559 Ferdinand I. včlenil do majetku Bebekovcov v Nižnej Slanej Horvátha Baláža, a tak sa o obec v tom čase delili dvaja feudálni páni. Ich panstvo netrvalo dlho, pretože po smrti Juraja Bebeka prevzali ich majetky Andrássyovci, ktorým Ferdinand III. v donačnej listine z roku 1642, konkrétne Matejovi Andrássymu II., daroval celý Krásnohorský majetok. Nižná Slaná sa tak stala súčasťou panstva Andrássyovcov až do vzniku ČSR.

Nižná Slaná vo vlastníctve Andrássyovcov

V roku 1594 sa v obci odohrala významná udalosť a zmena. Všetci obyvatelia obce aj s vtedajším farárom prešli na stranu reformácie. V tom čase žilo v obci „337 duší“. Za panovania Leopolda I. po nevydarenom povstaní na čele s Vesselényim začalo kruté prenasledovanie všetkých, ktorí horeli za občiansku a náboženskú slobodu. Keďže Nižná Slaná podporovala Vesselényiho, za trest v roku 1674 stratila právo slobodného banského mesta. V rokoch 1710 a 1830 zúrila v obci cholera, ktorá sa k nám dostala z východného Slovenska a ktorej za obeť padlo 260 obyvateľov.

Na Jozefa I. Andrássyho občania obce nespomínajú v dobrom, pretože im násilne odobral evanjelický kostol, ktorý zapečatil a len vďaka tomu, že sa obyvatelia nezľakli, pečať rozlomili a farára uviedli naspäť do kostola, ktorý už potom ostal otvorený. Jozef III., vnuk Jozefa I. Andrássyho, sa k obci možno aj vďaka tomu, že tu prebýval, správal úctivejšie. V roku 1791 postavil na mieste dnešných obytných domov Ondreja Kanabu, Juraja Kaspera a Štefana Hajčiho pálenicu, ktorá čerpala vodu zo studní pod Lorincovou záhradou. Studňa si až do jej zlikvidovania v roku 1958 zachovala názov pálenica. V priestoroch dnešnej starej školy a materskej školy vybudoval Jozef III. Andrássy veľký majer, neveľký rybník pred terajšími obytnými domami Ondreja Benediktiho, Ondreja Kanabu a Zuzany Jungerovej. Rybník nemal dlhú trvácnosť pretože sa neosvedčil. Po dlhej a ťažkej chorobe zomrel Jozef Andrássy III. v Nižnej Slanej v roku 1834. jeho nižnoslanský majetok zdedil jediný syn Karol III., ktorý sa narodil v Nižnej Slanej v roku 1792.

Katolícka zvonica v obci v minulosti

Karol po smrti otca odišiel z Nižnej Slanej a usadil sa vo Vlachove. Mal veľkú zásluhu na povznesení baníctva a hutníctva v celom regióne. Za Karolovho najstaršieho syna Emanuela I., ktorému sa dodnes prezýva železný gróf, nastal najväčší rozkvet baníctva v Nižnej Slanej. Za jeho pôsobenia bola otvorené štôlne Emanuel, Gejza, Natália, Gabriela a Ignác. Namiesto niekoľkých slovenských pecí dal postaviť v roku 1868 vysokú pec Etelku, unikátnu technickú pamiatku. Zaslúžil sa aj o povznesenie bane svätá Trojica, kde zamestnával 60 robotníkov. Ťažila sa tu rumelka, rýdza ortuť a striebro. Pri bani postavil pec šádovňu (triediareň), kde sa ruda triedila. V roku 1868 založil banskú kolóniu severne od obce, kde sa dnes nachádza miestna časť Nižnoslanská Baňa.

Úpravňa huty Etelka a elektrárňa, ktorá hutu napájala

V roku 1864 bola vybudovaná železnica z Banrévu do Dobšinej, čím sa zlepšili komunikačné možnosti medzi Dolnou zemou a dolinou rieky Slanej. Spočiatku slúžila pre odvádzanie rudy spracovanej v slovenských peciach a v hute Etelka. Po roku 1900 nastal však útlm železiarskej výroby v obci. Syn Emanuela Andrássyho Gejza predal v roku 1900 svoje bane Rimamuránsko–šalgotariánskej železorudnej účastinárskej spoločnosti, keďže jej nemohol konkurovať. Táto spoločnosť zamestnávala až približne 90 percent obyvateľov obce. Ročne sa v tom čase z dostupných ložísk vyťažilo asi jeden milión štyristotisíc centov metrickej rudy. Železiarstvo u nás zaniklo po vybudovaní moderných vysokých pecí v Ózde, kde sa železnicou odvážala všetka vyťažená ruda od roku 1908.

Kaštieľ Andrássyovcov na mieste bývalého závodu Siderit

Časté požiare v obci, ale hlavne v roku 1815 a 1834 zapríčinili, že vyhorelo veľa obytných domov. Žiaľ, počas požiarov vyhorela aj fara, čím došlo k zničeniu veľmi cenných archívnych materiálov o našej obci. V roku 1855 až 1863 pôsobil v našej obci evanjelický farár Samuel Ormis, ktorý pre nevďačnosť obyvateľov obce odišiel za profesora na prvé slovenské gymnázium do Revúcej. Aj napriek tomu v roku 1863 bola vybudovaná v obci nová škola pre 6 ročníkov, ktorá bola vo vlastníctve cirkvi.

Nižná Slaná medzi svetovými vojnami

V noci 26. júla 1914 nastal v obci veľký ruch. Vyhlásená bola mobilizácia. V 1. svetovej vojne padlo 14 občanov z Nižnej Slanej a 2 padli do zajatia. Ceny životných potrieb prudko vzrastali, z čoho pramenila bieda a hlad počas vojnových čias. 28. októbra 1918 občania sa tešili zo slobody z dôvodu rozpadu Rakúsko–uhorskej monarchie a vyhlásenia ČSR.

V roku 1938 bola opäť vyhlásená mobilizácia na obranu republiky, ktorá bola predzvesťou príprav na 2. svetovú vojnu na našom území. Dňa 14. marca 1939 bol vyhlásený samostatný slovenský štát. Nacionalistické myšlienky Hlinkovej gardy nenašli v Nižnej Slanej väčšiu odozvu. Do SNP sa zapojilo mnoho dobrovoľníkov. Z bojov v SNP padli partizáni a povstaleckí vojaci. Statoční občania im postavili pamätník na Pališove a v miestnom parku. Za významný podiel v SNP bola Nižná Slaná vyznamenaná pamätnou medailou.

Pamätník partizánom padlým v obci Nižná Slaná

Moderné dejiny obce

Po roku 1945 nastali v obci významné zmeny, medzi ktorými najvýznamnejšou bolo zrejme postavenie nového závodu Železorudných baní, š. p. a rozšírenie ťažby pod vrchom Rimberg, pričom ťažba sa posúvala stále bližšie k ložisku Kobeliarovo. Moderný závod Železorudné bane, neskôr Siderit, rudu dobýval, čiastočne spracovával na malé pelety a tvoril významný zdroj suroviny pre Východoslovenské železiarne v Košiciach. V obci boli vybudované nové strediská občianskej a sociálnej vybavenosti, ktoré sú v užívaní až dodnes, medzi nimi nová budova základnej školy, budova materskej školy, požiarna zbrojnica, obecný úrad či kino v obci. Snáď najvýznamnejšie toto obdobie vplývalo na rozvoj miestnej časti Nižnoslanská Baňa, v ktorá zaznamenala nebývalý rozvoj súvisiaci predovšetkým s fungovaním závodu. V dobách socializmu vznikli v tejto časti bytové domy, tzv. slobodárne, ktoré boli primárne určené ako ubytovne pre baníkov a pracovníkov závodu spolu s rodinami. V časti Nižnoslanská Baňa fungovalo kino Baník, bol tu vybudovaný kultúrny dom, v prevádzke bola kolkáreň, pri miestnej časti bolo vystavané aj futbalové ihrisko.

Obytná zástavba v obci na starej fotografii

Po roku 1990 v obci fungovala pestrá paleta služieb v oboch častiach – bolo tu niekoľko menších obchodov, bufet, kiná, kolkáreň, pohostinstvá a krčmy, kultúrne ustanovizne, dva amfiteátre a ďalšie menšie služby. Štátny podnik Železorudné bane bol pretransformovaný na Siderit, a. s., ktorý vydržal ešte ďalšie roky a významne prispieval do obecného rozpočtu aj k obecnému rozvoju. Závod bol v prevádzke do roku 2008, kedy z rôznych dôvodov, no oficiálne najmä kvôli nerentabilite ťažby, zanikol. Nakoľko neexistoval plán pre postupnú transformáciu obce a podnik končil de facto zo dňa na deň, obec nebola pripravená na nové skutočnosti a zmenu fungovania. Obec od týchto čias začíanjú trápiť aj nové problémy, ktoré súvisia najmä s nezamestnanosťou, nedostatočným regionálnym rozvojom, odlivom obyvateľov, marginalizovanými komunitami a postupným úbytkom občianskej a sociálnej vybavenosti. Tieto veci sa obec snaží riešiť v nových strednodobých plánoch.

Moderný závod Siderit